O nemocnici

12.5.2023

Sestry Nemocnice AGEL Krompachy Mgr. Monika Nehrerová a Terézia Šusterová majú okrem sesterského povolania spoločné aj to, že od začiatku výkonu svojho povolania pôsobia v krompašskej nemocnici. Terézii prirástla chirurgia k srdcu a Monike sa otvoril svet na chirurgických operačných sálach. Terézia pracuje na chirurgickom oddelení už viac ako 40 rokov a Monika napriek zdravotným komplikáciám ostala pôsobiť v zdravotníctve, dnes už ako vedúca sestra novootvoreného oddelenia dlhodobo chorých krompašskej nemocnice.

Mgr. Monika Nehrerová

,,Od detstva som snívala, že sa stanem pani učiteľkou, no ako to v živote chodí, „Človek mieni, Pánboh mení“ a ja som sa na strednú školu za učiteľku nedostala. Pokračovala som v štúdiu na Gymnáziu a moja nádej na splnenie sna stáť sa učiteľkou znova nevyšiel. Po maturite som v roku 1991 nastúpila na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie ako sanitárka. Práca na tomto oddelení bola veľmi zaujímavá a pre mňa dovtedy nepoznaná. Už len to, že som mohla vidieť, ako prichádzajú na  svet malé bábätká ma veľmi fascinovalo. Keď sa moje oddelenie po roku môjho pôsobenia zatváralo z dôvodu rekonštrukcie, bola som preložená pracovať na chirurgické oddelenie, a to na operačné sály. A tu sa pre mňa otvoril svet. Tajomnosť atmosféry na operačnej sále vo mne prebudil záujem o toto povolanie.

Pred dvomi rokmi sa mi ale do života priplietla nemilá udalosť, ktorú nikto nečakal. Po banálnej operácii štítnej žľazy som ostala s ochrnutými hlasivkami a minimálnou dýchacou štrbinou. Toto obdobie bolo pre mňa asi najťažším v mojom živote, keď sa vám zmení život o 180 stupňov, a vy sa rozhodujete, čo bude ďalej. Našťastie mám okolo seba úžasnú rodinu a priateľov, vďaka ktorým som sa „postavila“ na nohy a začala nový život. Prihlásila som sa do výberového konania na funkciu vedúcej sestry novootváraného oddelenia dlhodobo chorých v nemocnici v Krompachoch, v ktorej od môjho začiatku pracujem. Snažím sa toto oddelenie viesť k spokojnosti kolegov, pacientov aj ich príbuzných. Mnohí sú v ťažkých, bezradných a neraz nečakaných situáciách a nevedia, čo majú robiť pri rôznych udalostiach ich najbližších, ktorí skončia na našom oddelení dlhodobo chorých.“

Terézia Šusterová

,,Odmalička som sledovala moju tetu, ktorá bola rehoľnou sestrou a s láskou sa starala o choré a hendikepované deti. Práve tento zážitok z môjho detstva vo mne zanechal stopu. Roky plynuli a prišiel čas na výber strednej školy a ja som ani na jednu sekundu nepomyslela, že by som si vybrala iné povolanie ako zdravotná sestra. Už viac ako 40 rokov pracujem na jednom oddelení v krompašskej nemocnici. Chirurgia mi od samého začiatku prirástla k srdcu. Keby som sa mala opäť rozhodnúť, znovu si vyberiem chirurgické oddelenie. Počas mojej práce som sa stretla s rôznymi pacientmi, diagnózami, úrazmi a, bohužiaľ, aj so smrťou.

Každý jeden pacient, o ktorého som sa starala, starám a ešte aj budem starať mi dáva pocítiť, aké je toto povolanie zdravotnej sestry nádherné a ušľachtilé. Nie každý deň na oddelení je ideálny, ale veď to nie je ani v súkromnom živote. No stále sa riadim myšlienkou môjho tatka: „Koľko môžem, toľko pomôžem a ako len viem.“

Samozrejme, bez podpory môjho manžela a mojich detí by som túto prácu nezvládala tak, ako ju zvládam. Vianoce, nedele, rodinné oslavy veľakrát strávili sami. Vďaka môjmu manželovi mi nevyčítali, že musím ísť do práce, ale naopak, brali to ako poslanie pomáhať ľuďom. A práve toto naša práca zdravotnej sestry je. Poslanie pomáhať chorým, boľavým a zraneným ľuďom, aby sa mohli vrátiť domov k svojim rodinám, ako sa aj ja po každej službe na oddelení vrátim k mojej milovanej rodine.“